reklama

O prezidentoch a o učiteľoch. A o tom, prečo ísť voliť.

Predstavte si situáciu, kde si starý majster bojových umení vyberie svojho nasledovníka. Bude ho učiť odvahe, pracovitosti a čestnosti. Bude ho učiť, ako odolávať pokušeniam a ako chrániť slabších. Teraz si predstavte, že ten učeník ste VY. Predstavte si, že vy sami si môžete vybrať svojho učiteľa umení. Aký bude a čo sa od neho chcete naučiť? Práve o tomto sú prezidentské voľby a práve preto môžu Vás a i krajinu zmeniť viac ako si myslíte.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Veľa ľudí sa pousmeje, keď im poviem, že prezidentské voľby budú dôležité a zaujímavé. Cítiť z nich určitú apatiu a určitú rezignovanosť, či dokonca zbabelosť. Pritom som si istý, že väčšina z nich cíti potrebu po zmene, ktorá by zahnala tú všeobecne panujúcu „blbú náladu“, atmosféru každodenných lotrovstiev, donekonečna reprízovaných tém a ubíjajúcu všednosť dní. Napriek tone demotivujúcej propagandy a anti-propagandy, v ktorej sa menej ukotvený jedinec poľahky stratí, prezidentské voľby sú iné. Nejde o čakanie na Godota a jeho zázrak, ale skôr chuť začať inakší príbeh a zvrátiť trend, keď ide stav veci verejných od deviatim k piatim.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Práve preto sa snažím brať blížiace sa voľby inak. Mám 26 rokov a v nasledujúcej dekáde budem na vrchole svojich síl. Kamaráti, ktorí žijú v zahraničí, sa len smejú, keď im hovorím o nezmyselných zákonoch, pravidlách a buzeráciách/zákernostiach tu doma. Nechápu, prečo neodídem za nimi. Lenže ja sa nechcem nechať vyštvať bez boja. A ak už budem v budúcnosti cestovať, nechcem sa vracať do krajiny, ktorá je znásilnená ako pozadie černocha Marsellusa z Pulp Fiction. Mám chuť zaujať jasný postoj a povedať, čo si o tom myslím ja, jeden z generácie Y. Presne tej generácie, ktorá stihla mať pekné dospievanie a od tých pravdovravnejších sa potom tesne po Gorile dozvedela, že to s krajinou pôjde už len dole z kopca. To sa mi rozhodne nepáči a nesúhlasím s tou rezignáciou starších na boj za funkčnú krajinu a občiansku spoločnosť nerozdelenú ideologickými vojnami. Túto krajinu totiž treba opraviť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa vo svojich 42 rokoch dostal do prezidentského úradu Theodore Roosevelt, progresívec a stúpenec reformačných hnutí, pomohol váhou svojho úradu, a neskôr najmä autority, presadiť viaceré dlho potrebné zmeny. Boli to napríklad voľby senátorov v priamych voľbách, sprísnenie kontroly veľkých podnikov, právo voliť pre ženy, lepšie pracovné podmienky pre pracujúcich a mnohé ďalšie zmeny, ktoré pomáhali chrániť najmä bežných ľudí. Jeho najväčším prínosom bolo to, že vytvoril atmosféru, v ktorej sa dali riešiť problémy, ktoré sužovali krajinu. Uplatnime teda vysoké nároky na kandidátov. Skúsme sa pozrieť na ponuku relevantných kandidátov dvojitou optikou – optikou cynika a optikou idealistu. Koho by si oni vybrali?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Koho by si vybral cynik a demotivátor? (táto časť bude písaná mierne bez servítky, tak sa nezľaknite)

"The power of accurate observation is commonly called cynicism by those who havent´t got it" (G.B.Shaw)

Za asi najcynickejší vtip tejto volebnej sezóny považujem nepriamu podporu Cynickej obludy A. Kiskovi. Lebo áno, Andrej Kiska je to chodiace-modré-z-neba a najslávnejší trpiteľ. A áno, Cynická obluda je zas Rado Ondřejíček, teda chalan s podrezaným jazykom, ktorého názory na podobné predvádzanie sa s charitou a ultra-sladké slogany si ľahko odvodíte od názvu songov Patrika „Rytmusa“ Vrbovského. Ťažko povedať, či ide o dáke kupovanie si odpustkov za roky cynizmu alebo začínajúce škripkovitenie. Každopádne cool story. Možno by ste fakt mali obaja zostať pri tom, čo vám ide lepšie. Lebo fakt neva, že Kiska je úspešný chalan. Zastal som si ho dokonca aj na blogu. Cynikovi jednoducho vadí, že Kiska ako kandidát neponúka veľa obsahu. Môže byť schopný manažér a efektívny filantrop (Dobrému anjelovi sa darí ako nikdy predtým), ale nedokáže zakryť obrovskú prevahu vaty v jeho vyjadreniach. Áno, v jeho tíme sú fakt kvalitní ľudia, odborníci na imidž a hlavne formu. Obsah mal dodať kandidát, ale zásielka nebola doručená. Zraniteľnosť jeden na jedného, Ficov akože-strach z neho a nestálosť voličskej základne vedú k jasnému verdiktu: do cynikovho finále postupuje starý kanón Milan Kňažko, papierový favorit a mladá puška, Radoslav Procházka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Treba povedať, že obaja kandidáti majú svoje kvality, ktoré sú naozaj páčivé. Nezávisle od veku, vzhľadu, imidžu a podobných prkotín (jeden je ozaj starší pán a jeden vyzerá ako Legolasov vypitý bratranec – So what? Who cares?), obaja chalani sú názorovo ukotvení a ponúkajú dostatok obsahu. V ich názoroch možno badať rozdielne nazeranie na svet. Z tých podstatnejších (pre post prezidenta) by som asi vypichol geopolitické názory, názory na témy súvisiace s identitami a názory súvisiace so slabšími a s pracujúcimi. U oboch badám snahu zastať sa slabších a pracujúcich. Rado Procházka je konzervatívnejší v ideových otázkach, ale zároveň hovorí, že netreba nehovoriť ľudom ako majú žiť (keďže oni to vedia lepšie). Milan Kňažko je liberálnejší a nemá problém s podporou pre idey, ktoré sú na Slovensku menej populárne (za čo má u mňa plus). Na druhej strane si myslím, že geopolitické názory má Rado realistickejšie a cením si, že chápe, že napriek členstvu v NATO a vzťahom s USA by sme sa na nich nemali tak silno viazať, ale rozvíjať v EU vlastné schopnosti a inštitúcie. Ten rozdiel nie je priepastný. Tkvie v tom, na čo dávajú Kňažko a Procházka dôraz. Teda zatiaľ môžeme povedať, že u virtuálneho cynika došlo k remíze. Lenže symbolické druhé kolo vyhráva Procházka. A to kvôli takým banálnostiam, ktoré by časti bratislavských intelektuálov vôbec nenapadli a nenapadli by ani deťom, ktoré si ´89 už fakt nepamätajú. Tých prvých nenapadne, že existuje aj svet na východ od Bratislavy a dokonca aj ľudia, ktorí nebývajú v meste. Tých druhých zas nenapadne, že nie všetci si na Milana Kňažka spomínajú pozitívne. Kým obaja kandidáti pokrývajú mestské témy solídne, len Rado Procházka je relevantný kandidát aj pre voliča z vidieka. Na vidieku pán Kňažko nie je, veľmi diplomaticky povedané, silným kandidátom. Niektorým vadia liberálne názory, iným jeho pôsobenie v Jojke alebo v nejakej strane a asi by sa dalo pokračovať, ale netreba. Nie je to fér, lebo Milan Kňažko vyzerá ako férový chlap (podobne ako Procházka). Chýba mu však Procházková schopnosť spájať ľudí. To je taká schopnosť, na ktorú už spoločenské elity po doznení kauzy Gorila úplne rezignovali. Pán Kňažko je miláčik Bratislavy a starých strážnych psov demokracie. Avšak nesnaží sa o viac. Boli doby, kedy by mi to nevadilo, spoľahol by som sa na „modré“ názory, ale po roku 2012 mám pocit, že staré generácie už stratili kurz a právo poučovať nás a hovoriť nám, ako sa máme správať. Tento krát to musíme spraviť inak a najmä preto kamarádičkovia, lebo ide o veľa.
Navyše všetci vieme, že v druhom kole sa druhý najúspešnejší kandidát stretne s úradujúcim premiérom a arcizlom, ktorému nikto neverí jeho hru na katolícke cítenie (kamaráta kňaza to vyslovene poburuje napr.) a aj jeho rodinný život vyzerá ako pretvárka. V USA by sa niekto s takýmto životným príbehom a rodinnou situáciou neodvážil kandidovať, lebo by ho média roznosili, a asi by to bola aj posledná rana pre jeho, už tak naštrbené, manželstvo. Asi sú to cynické kalkulácie, ale Procházka by vytvoril ďaleko väčší kontrast k osobe Roberta Fica ako Milan Kňažko. Zároveň by bol imúnny voči pripravovaným útokom na liberálnych kandidátov (podpora registrovaných partnerstiev bude na 100% témou druhého kola prezidentských volieb). Obaja kandidáti sú kvalitní, ale od cynika si tesné víťazstvo nakoniec odnesie Procházka, kvôli schopnosti spájať mestského a dedinského voliča, schopnosti spájať východ zo západom a najmä kvôli nepriestrelnosti voči útokom Smeru.
(V tabuľke nájdete moje, čo najobjektívnejšie chápanie tém - môžem sa mýliť/byť subjektívny)

Koho by si vybral idealista a nadšenec ? (budem sa snažiť krotiť svoj cynizmus ;) )

Tu to začína byť zaujímavé. A aj troška nejasné. Možno preto, že každý má svoje hodnoty inak usporiadané a pre každého z nás sú dôležité iné veci. To sa mi ukázalo aj pri mojom výskume k diplomovke. Pýtal som sa verejne známych ľudí, aký rok v považujú za najdôležitejší pre rozvoj Slovenska. Niektorí uviedli rok 1989, kedy sa uskutočnila Nežná revolúcia. Iní udali rok 1998, keď došlo k porážke Mečiarizmu. Pre ďalších bol rok 2004 zlomovým rokom, lebo sme vstúpili do EU. Boli však aj ľudia, ktorí si cenili rok 2004 preto, lebo sa vtedy uskutočnil protest proti vojne v Iraku. Veľa ľudí, veľa chutí.
Priznám sa, že pred niekoľkými mesiacmi by som si ako najlepšieho kandidáta pre idealistu a nadšenca predstavil Andreja Kisku. Self-made chalan, pozitívne posolstvá, jednoducho úspešný týpek, ktorý vie, že je dobré vrátiť časť svojho zisku do systému, ak sa ti darí. Neskôr sa mu podaril husársky kúsok, keď dokázal osloviť aj voličov, ktorí by sa normálne k volebným urnám neunúvali. Mladšia verzia Kisku reprezentuje slovenskú šikovnosť a vynaliezavosť. Ale je to práve dozretejšia verzia Andreja Kisku, ktorá prináša asi najdôležitejšie posolstvo, ktoré od neho zaznelo. Mali by sme zo systému nielen brať, ale aj dávať naspäť, lebo nie každý z nás mal v živote toľko šťastia. Naša solidarita by nemala byť podmienená strachom alebo očakávaniami. Byť solidárny k menej šťastným je správne. Bodka.
Lenže potom sa voľby priblížili a nadišiel čas rumázgania a plaču. Pán Kiska síce naďalej rozdával aj pozitívnu energiu, ale jeho posolstva začali až príliš pripomínať instantné múdra od Paula Coelha. Tiež sa začal vymedzovať veľmi zvláštne voči svojím oponentom. Urážal ich vo videách, hádzal úplne všetkých verejne činných predstaviteľov do jedného vreca a sám o sebe začal hovoriť, že on vlastne nechce byť súčasťou politického systému. Natískala sa otázka, prečo tam teda zamieril.

Ale boli tu aj ďalší kandidáti, vhodní pre idealisticky založeného voliča. Medzi poslednými ohlásenými kandidátmi sa objavil znenazdania Milan Kňažko. Veterán boja za slobodu a demokraciu. Tribún VPN a rokmi overený politik. Samozrejme očaril mnohých, ktorí si cenia ideál slobody a boja proti totalite akéhokoľvek druhu. Bratislavskí intelektuáli zo starej školy, umelci i študenti, očarení jeho spontánnym a štýlovým vystupovaním, všetci títo našli niekoho, kto by zdieľal ich progresívne názory a bavil ich svojou bohémsku živelnosťou (a mne sa tá živelnosť spája s pesničkou „Lust For Life“). Ak sme ochotní povedať, že každý z troch relevantných kandidátov reprezentuje určitú dobrú vlastnosť, tak práve Milan Kňažko reprezentuje kritický postoj voči autoritám a inšpiratívne voľnomyšlienkarstvo. 
Má to tak troška háčik. Tých intelektuálov zo starej školy uvádzam absolútne schválne. Názory, ktoré pán Kňažko prezentuje, nie sú v určitých oblastiach úplne dnešné. Majú v sebe nezmazateľne zapísanú skúsenosť zo studenej vojny a z revolučného obdobia a tiež z postmečiarovského obdobia. (Nie je náhodu, že podporu mu vyjadrili „modré“ strany) Všetky tieto názory sú cenné a čiastočne aj potrebné. Škoda však, že post prezidenta je len jeden a post viceprezidenta alebo generálneho poradcu prezidenta v tejto chvíli ešte neexistuje. Sú totiž určité skúsenosti, ktoré sú neprenosné a názory, ktoré by aj napriek určitej miere neaktuálnosti mali zaznieť ako poradné hlasy. Či by mali mať rozhodujúcu váhu, tak to je kompletne iná otázka.

Milí čitatelia, tí, z vás, ktorých už nebaví Slovensko zmietané ideologickými vojnami, rozdelené na lepšie Slovensko a zvyšok, na ľavicu a na pravicu a najmä na západ a na východ, by mali zbystriť. Práve Vám by som chcel ponúknuť ešte jednu úvahu a ešte jedného kandidáta pre idealistického voliča. Je totiž tragédiou našich dní, že naša malá a krásna krajina je tak veľmi rozdelená. Na tak malom ihrisku sa hrá príliš veľa špinavých hier v štýle rozdeľuj a panuj. To, čo nám naozaj chýba je schopnosť spojiť sa, diagnostikovať problémy dneška a reálne si ich odpracovať. Bez zbytočného nálepkovania, avšak so schopnosťami profesionála. Je naozaj najsilnejšou symbolikou, že medzi priaznivcami Radoslava Procházku sú intelektuáli a verejne činní ľudia z celej krajiny naprieč ideovým spektrom. Všetko chalani a dievčence v rozkvete intelektuálnych síl, ktorí majú chuť postaviť sa problémom a riešiť ich. Nájdete tu ľudí so sociálnym cítením, ale aj s liberálnym myslením, a tiež tých, ktorí si cenia tradičné hodnoty. To, čo ich spája, je najmä pracovitosť, profesionálnosť a tvrdohlavá čestnosť (je to naozaj kvalitná spoločnosť). Podobne je na tom aj Radoslav Procházka. Navrhuje kvalitné zákony, je skúseným a spravodlivým učiteľom a dokáže makať aj zadarmo, ak treba pomôcť (viď Kremnica). Takto má vyzerať služba verejnosti. Ak by mali Rada Procházku vystihovať nejaké dobré vlastnosti, asi by to bola pracovitosť a odbornosť. No jasné, nie je to fešák (má asi tak tri pekné fotky v celej kampani) a niekedy je jeho tvrdohlavosť na šľaktrafenie. Rado sa však správa ako pracovitý a čestný chlap. Zastupuje novú intelektuálnu školu, ktorá volá po ukončení studenej občianskej vojny na území Slovenska. Ako jediný predstavil silnú a koherentnú víziu. Nemožno sa potom čudovať mládeži, že je nadšená z toho, že existuje aspoň jeden kandidát, ktorý kandiduje za niečo a nie proti niekomu.

Dobrý kandidát má byť najmä dobrým učiteľom, od ktorého sa chceme niečo naučiť

Traja kandidáti, tri páry dobrých vlastností. Dúfam, že som Vás aspoň troška inšpiroval k návšteve volebnej miestnosti. Myslím, že nie je problém pocítiť z tohto textu určité sympatie k tomu alebo onomu kandidátovi. Nie je to až také dôležité. Hlavne sa treba zúčastniť a povzbudiť k účasti aj mladšie generácie.
Najdôležitejšie na prezidentských voľbách je to, že môžeme poukázať na to, akú atmosféru by sme chceli mať v krajine. Môžeme si vybrať od koho sa budeme „učiť“ a aké vlastnosti považujeme za dôležité. Váš výber je slobodný a v prvom kole si môžete dovoliť všetok luxus sveta a môžete voliť toho, kto sa vám najviac páči. Ja budem napríklad voliť toho elfského futbalistu, lebo si veľmi želám, aby sme o politike rozmýšľali inak, pretože politika je predovšetkým verejnou službou.

Držím Vám palce, aby sa váš vnútorný cynik a vnútorný idealista zhodli, a aby ste si dobre vybrali.

Outro alebo Bububu Fico troška inak

Skúste si teraz predstaviť, že spoločnosť si za svojho učiteľa zvolí Fica. Symbol oportunizmu a zbabelosti. Desivá predstava. Len keď si predstavím, že by sa jeho pokrútené myšlienky šírili v spoločnosti a deformovali jej schopnosť rozlíšiť morálne od nemorálneho, obracia sa mi žalúdok.
Dá sa tomu však zabrániť. Celkom jednoducho. Keď pôjdete voliť, či už v prvom, ale najmä v druhom kole, nechoďte voliť proti Ficovi. Choďte voliť niektorú z dobrých vlastností – šikovnosť a solidaritu, kritický postoj voči autoritám a inšpiratívne voľnomyšlienkarstvo, pracovitosť a odbornosť (alebo akúkoľvek vlastnosť, ktorú považujete za dôležitú) – obzvlášť v druhom kole je dôležité, aby zvíťazila pozitívna vízia nad reprezentantom zlých vlastností. Neviem, či to znie príliš emocionálne, ale je dôležité, aby sa v tejto krajine dalo žiť aj po voľbách, a aby nádej na zmenu spoločnosti k lepšiemu žila ďalej.

Juraj Lobotka

Juraj Lobotka

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som nadšenec pre veci verejné a baví ma sledovať novinky v technike i v sociálnych vedách. FSEV Alumni a rekreačný športovec, futbalista. Angažujem sa i v prezidentských kampaniach, komu fandím, nájdete na mojej profilovej fotke na sociálnej sieti. Zhodou okolnosti je to tiež futbalista :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu